Ani som sa dnes s nimi nehrala-zase. A ako vždy som to mala v pláne. Stále si v piatok hovorím, že už budem a nie...málokedy mi to vyjde. A tak si poradia sami-privlečú do obývačky lego, probujú, či loď z lega bude plávať v umývadle, lepia na stenu nástenku z papiera, strihajú kartónovú krabicu a bohviečo ešte. Proste robia všetko, aby nebola šanca ani na minimálny poriadok. Drahé moje deti výmyselnícke. Fantázia bezbrehá. Šak mama uprace. Však Filip?
O chvíľu-teda o týždeň je Veľká noc a treba robiť poriadky. Ach jaj. No okná som akosi vyrichtigovala, aj špajzu som poprehadzovala, aby sa nepovedalo. Nechceme bývať v chlieviku, ale fakt dakedy dačo prehliadnem, zabudnem, akosi to nie je pre mňa až také podstatné...aj keď sa snažím. A muž potom chytí amok a začne na mňa ziapať, akoby som bola ďalšie jeho decko. Proste dostanem aj ja (nie na zadok). Ale pred týždňom som sa už namosúrila riadne. Mňa predsa nebude nikto buzerovať za jeden chuchvalec pod kuchynskou linkou, zabudnutý pri vysávaní. A tak som začala vrieskať aj ja a ešta som pri tom i gestikulovala a vykričala som všetky pre mňa závažné fakty, ktoré sa ho mohli celkom dotknúť, o čo mi aj išlo. Mohla som byť ešte sarkasticky-drsnejšia, ale nemyslím, že by to malo nejaký veľký význam, keďže muž to nevie patrične oceniť. Aspoň tak sa mi vidí. Tak načo sa teda namáhať. Treba uviesť relevantné fakty, ktoré trochu podpichnú, uviesť nejaké tie staré previnenia, ktoré vás žerú, ale zase s mierou, nie tak, aby sa už neodurazil. Pri mojom afektívnom výstupe sa muž i zachichotal, čomu som celkom nerozumela, vohnalo mi to i slzy do očí, čomu zase nerozumel on. Tak sme si svorne pokričali a potom bolo hrobové ticho. Teda ak nepočítam huriavk detí. Popisovaná situácia sa odohrala večer a vyriešiť sa všetko malo ráno. Do postele som si demonštratívne ľahla čo najďalej od neho a naschvál som ešte aj s dačím zašramotila, zrejme ale zbytočne, keďže sa ozývalo len spokojné oddychovanie. Toho človeka sa nič nedotkne. Myslela som, že od jedu nezaspím, ale zalomila som takmer okamžite. Ráno som sa zamotola do periny a v polospánku spod paplóna pozorovala, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať. "Bré ráno"-zahrmel na mňa. Neodpovedala som. Človek si musí zachovať nejakú hrdosť urazeneckú. "Ešte si nasratý?"-vyhŕklo zo mňa. "Nieee"-znela odpoveď. "Šak ani ja nie"-ja na to. A vec bola vyriešená.Tak som na to po takmer 8-ročnom manželstve prišla. Nech je človek akokoľvek nasrdený, že by toho druhého najradšej rozdrapil a sám takmer dostane infarkt a srdce skáče a krv vrie, tak keď sa na to vyspí, hneď sa veci majú inšie. Fakt. Aspoň čo sa takých somarín týka, mne sa to osvedčilo. Z horších vecí sa človek nevyspí.
A zase tie decká... Dnes sa Rišo-druhák zase nechcel učiť. Hneď po mužovi ma tak dokáže vytočiť iba on. Rišo teraz vedie. Ja mu dám úlohu z matiky a sloviny a čakám, pochopiteľne, že úlohu urobí. Nad slovenčinou ho začnú mrle žrať, začne ho smädiť, potom mu treba na vécko, začne vzdychať a jojkať a nakoniec roniť slzy, nad tým aký je svet nespravodlivý, že on musí robiť úlohy (sedí asi 5 minút), keď on sa chce hrať. A pri tom sa od rána hrá. Prídem do izby a kuknem do zošita. Písmenká lietajú všade možne mimo riadkov, interpunkčné znamienka sú veľmi riedko zastúpené a ypsilon je fakt vzácny exemplár, zahliadnuť ho možno len celkom výnimočne. Zjavne sa riadi bernolákovským "píš ako očuješ". Vtedy mi už začne stúpať tlak a zakalí sa mi myseľ a mám chuť mu poriadne vynadať. Tak začnem vrieskať. Efekt to samozrejme nemá takmer žiadny, iba čo sa ofučí a začne revať. Dnes po takom výstupe začal fňukať v posteli, keď išli spať. Počula som to až do obývačky, dvere sú všade otvorené a hlásili mi pohotovo o aj ďalší dvaja z postieľok Filip:"Mamká, Rišo reve! A za ním i Jurko: " Mamí, Hišo jeve! Tak so zašla za ufňukancom a sadla som si k nemu na posteľ, že mu prehovorím do duše. A zase tie otrepané frázy-že sa musí učiť, aby bol múdry, musí vedieť i písať, lebo to patrí ku všeobecnej inteligencii, že potom bude mať dobrú prácu a prachy...bla, bla. Jedným uchom dnu, druhým von. A on len svoje-že on sa musí ponáhľať robiť si úlohy (a preto tie chyby), lebo sa chce hrať. A že vraj on je veľmi citlivý a ľahko sa urazí. No povážte, také reči. Priznávam, keď som moc namosúrená ( a to som skoro vždy, keď sa učíme), tak sa rozkričím, a neraz mi ujde dačo, čo by som mu inak nepovedala. Vždy si hovorím, že sa už budem krotiť, ale nedarí sa mi. Videla som, že týmito rečami ďaleko nezájdem-bolo treba situáciu otočiť na žart.
Rišo, veď pochop, mám ťa chváliť za chyby? To by si chcel? Super Riško, zase chyba a dokonca skoro v každom slove! To len tak niekto nedokáže. Fuj Anička, ty si napísla diktát zase bez chyby! Že sa nehanbíš! (Už počuť chichot spod periny). Pokračujem: Výborne Riško-20 chýb v jednom diktáte! Jednotka s hviezdičkou! Zdá sa, že to zabralo. Oddýchla som si. Nechcem, aby zo mňa malo dieťa traumu. Nateraz sme si sľúbili, že on sa bude snažiť a ja nebudem kričať. Veď vieme dokedy...
